Holubová, M.: Politika je ženského rodu

Mária Holubová

H. Clintonová mala veľkú šancu stáť na čele najväčšej veľmoci na svete, ale v Bielom dome bude miesto prvej prezidentky ďalšia prvá dáma, ktorej základnou úlohou bude stáť po boku amerického prezidenta v dobrom aj v zlom, byť na výslní pri jeho úspechoch, ale aj oporou pri jeho debakloch. Bude musieť znášať tlak médií a dokonca mať vlastný program a pracovný tím, lebo to odteraz bude jej povolanie. Svet bude so záujmom a očakávaním pozerať a sledovať ako krásna Melanie Trump a jej poradcovia nastúpia na túto náročnú cestu a či ju bude zvládať aspoň tak, ako jej slávne predchodkyne.

Medzi najúspešnejšie prvé dámy nesporne patrí Eleanore Roosvelt, ktorá sa podieľala na politickom úspechu svojho manžela v čase „New deale“, ale nikto nevie, čo prežívala v čase keď ho postihla detská obrna a on ostal na vozíku…čo mu samozrejme nezabránilo pokračovať v ľúbostných avantúrach, typických pre všetkých amerických prezidentov. Darmo, moc je veľmi silné afrodiziakum! Svoju úlohu prvej dámy perfektne plnila počas druhej svetovej vojny, keď verejne vystupovala na podporu americkej armády a navštevovala ranených amerických vojakov a na úrovni komunikovala so špičkovými politikmi tej doby, napr.: s Winstonom Churchilom.

Mamie Eisenhowerovej sa podarilo zachovať si svoju prirodzenosť, pragmatickosť a jednoduchoť aj na poste prvej dámy, čo sa odrazilo na prezentácii Bieleho domu, ktorá bola súčasníkmi hodnotená ako veľmi chudobná, striedma, bez noblesy a honosnosti, čo zodpovealo úrovni manželky vojaka, ale na funkciu prvej dámy USA to nestačilo.

Jej nástupkyňa Jackie Kennedyová, to bola dáma opačného garde. Bola krásna, z dobrej rodiny a veľmi vzdelaná a dopracovala sa až k ikonografickému postu. Svoju pozíciu zvládla s noblesou a sama si určovala priority. Z Bieleho domu urobila sídlo dôstojné prezentácie prezidenta USA a organizovala spoločenské stretnutia za účasti špičiek americkej a svetovej vedy a kultúry. Zaslúžila sa aj o záchranu významných kultúrnych pamiatok a v niektorých prípadoch zatienila aj samotného prezidenta. Narážam na jej absolútny úspech pri návšteve Francúzska, kde aj J. Kennedy skonštatoval, že je len „muž, ktorý sprevádza prvú dámu USA“. Nepriaznivé reakcie médií na jej nadmerné utrácanie za šaty sa podarilo zvládniť jej geniálnej tlačovej tajomníčke Letitie Baldrige, ktorej zásluhou bol jej mediálny imidž vylepšený.

Za zmienku stojí aj osobnosť Betty Fordovej manželky amerického prezidenta Geralda Forda, ktorá ako prvá prelomila bariéry puritánskej Ameriky a verejne a otvorene začala hovoriť o svojej drogovej a alkoholovej závislosti a jej zásluhou vznikla klinika Centrum Betty Fordovej, kde sa liečili a liečia významné osobnosti.

Špeciálne miesto medzi úspešnými prvými dámami patrí Nancy Reaganovej, ktorá manželstvo s Ronaldom Reaganom a jeho postupnú politickú kariéru od začiatku brala ako poslanie a podriadila tomu celý svoj život. Obidvaja začínali ako druhotriedni herci v Holywoode a skončili ako prezidentský pár, ktorý sa najviac zaslúžil o uvoľnenie napätia vo svete a prispel k pádu Železnej opony. Nancy Reaganová úporne pracovala na priaznivom mediálnom obraze svojho manžela, na perfektných vzťahoch s Michailom Gorbačovom a jeho manželkou Raisou. Bola to práve ona, ktorá otvorila tabuizovanú tému Aids, a prispela na podporu jej prevencie a liečby…Len na svoj priaznivý obraz v médiách trochu pozabudla. Podobne ako Jackie Kennedyová, ktorá jej vo všetkom slúžila ako vzor, aj ona prijímala zadarmo značkové šaty od svetových modnych návrhárov a média si na nej „zgustli“. Do Bieleho domu bola zase povolaná Letitia Baldrige, ktorá na priaznivom obraze prvej dámy v médiách cielene a úspešne pracovala.

V Rusku povolanie prvej dámy neexistovalo, ale občas sa po boku politických vodcov ich partnerky objavovali. Neodmysliteľnou súčasťou V. I. Lenina bola N. Krupská, manželka, ktorá bola diktátorovi taká oddaná, že mu tolerovala aj oficiálnu milenku Inés Armandovú a po jeho smrti sa na základe Leninovho otvoreného listu snažla zabrániť Stalinovi, aby uchopil moc do svojich rúk. Málokto ale vie, že v Leninovej vláde prvýkrát v histórii mala funkciu ľudovej komisárky pre sociálne veci a zdravotníctvo žena – Alexandra Kollontajová, ktorá sa neskôr stala vyslankyňou v Nórsku a v Mexiku a v roku 1930 sa stala prvou ženou veľvyslankyňou vo Švédsku z poverenia J. V. Stalina, ktorý len tak pre zujímavosť mal tri manželky a všetky boli veľké krásavice. Prvá a jediná Stalinova láska sa volala Katarína Svanidze,matka jeho najstaršieho syna Jakova, ktorá tak trpela Stalinovou ľahostajnosťou, že sa utrápila na smrť…a predsa sa Stalin na jej pohrebe vyjadril: „Bola to jediná bytosť, ktorá mohla dojať moje tvrdé srdce, teraz je mŕtva a vo mne zomrel cit pre ľudí.

Druhou manželkou J.V. Stalina bola o generáciu mladšia Naďa Allilujevová, ktorá v 30-tych rokoch veľmi ťažko znášala Stalinovu politiku na Ukrajine a perzekúciu ľudí, ktorí boli označení ako „nepriatelia ľudu“. Po niekoľkých manželských roztržkách a dočasnom úteku, Naďa oficiálne zomrela po operácii slepého čreva, ale pravda bola, že buď sa zastrelila sama, alebo jej niekto pomohol. Faktom zostáva, že Stalin sa na jej pohrebe nezúčastnil, lebo jej odpor a následnú smrť bral ako zradu voči svojej osobe. Treťou manželkou Stalina sa stala Róza Kaganovičová, intelektuálka židovského pôvodu, ktorá najlepšie zvládala svoju pozíciu. So Stalinovým súhlasom organizovala kultúrne podujatia, slávnosti a oficiálne večierky…..všetko super…až na to, že jedného dňa zmizla bez stopy a ani jej bratia, blízki Stalinovi spolupracovníci, nemali odvahu sa spýtať, čo sa stalo s ich sestrou… S odstupom času povedala Stalinova dcéra Svetlana: „môj otec bol dobrý človek“….!!!!

Po boku svojho manžela sa na verejnosti a na medzinárodnom fóre objavovala ešte Nina Chruščovová, ktorá síce pri stretnutiach s prvou dámou USA Jackie Kennedyovou ťahala za kratší koniec, ale získala si každého svojou úprimnosťou a dobrosrdečnosťou.

V súčasnosti už pozícia prvých dám, ktoré oživovali politiku svojou charizmou, šarmom, krásou a noblesou stráca na svojej funkčnosti, lebo čoraz viac žien na svete získalo najvyššie posty vo vrcholovej politike a dúfam, že ich aj čoraz viac bude…

Holubová, M.: Pobaltie bolo pešiakom na šachovnici dynastickej politiky

Mária Holubová

Pobrežie Baltického mora bolo vždy v centre záujmu európskych mocností, nielen teraz. V období raného stredoveku žili na tomto území Pomorania, Prusi, Lotyši, Estónci, Kareli, ktorí nedokázali odolávať vojenskému tlaku Rádu nemeckých a mečových rytierov, ktorých cieľom bolo šíriť kresťanstvo. Po splnení svojej kresťanskej misie založili na tomto území cirkevné štáty Kurónsko a Livónsko.(zhruba územie dnešného Estónska a Lotyšska). Rádu nemeckých rytierov úspešne odolávalo len Litovské kniežatstvo, ktoré viedlo aktívnu zahraničnú politiku na základe svojej silnej armády a postavilo sa aj proti invázii Tatárov. Význam Litvy vzrástol za vlády kniežaťa Jagella, ktorý za pomoci poľskej šľachty uzavrel výhodný dynastický sobáš. Po smrti uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. z dynastie Anjou zdedila uhorskú korunu jeho dcéra Mária, ktorá sa vydala za Žigmunda Luxemburského, ktorý sa po jej smrti stal uhorským kráľom, nemeckým cisárom a nakoniec aj českým kráľom. Mladšia dcéra Hedviga z Anjou zdedila poľskú korunu a vydala sa za litovské knieža Jagella a tak sa dostali Jagellovci na poľský trón a spoločnými silami porazili v roku 1410 v bitke pri Grunwalde Rád nemeckých rytierov a zabránili jeho ďalšiemu postupu do Pobaltia.

V 16. storočí prejavil záujem o Pobaltie moskovský panovník Ivan IV., zakladateľ budúceho ruského impéria, ale proti jeho snahám sa postavilo Poľsko, Dánsko, Švédsko a vypukli livónske vojny, ktoré skončili víťazstvom tejto koalície a porážkou Ivana IV. Hrozného. V Kurónsku došlo k politickej zmene, keď veľmajster rádu Johann Kettler zmenil cirkevné vojvodstvo na svetské a vzniklo Kurónske vojvodstvo pod vládou dynastie Kettlerovcov.

O prístup k Baltickému moru a o získanie Pobaltia mal záujem aj ruský cár Peter I. Veľký a preto vypukol boj o hegemóniu v severnej Európe medzi ním a švédskym panovníkom Karolom XII. Severná vojna skončila bitkou pri Poltave a porážkou Švédska. Peter I. získal prístup k Baltickému moru a začal budovať nové hlavné mesto Petersburg. Kurónsko sa mu podarilo získať sobášnou politikou, keď svoju neter Annu Ivanovnu vydal za dediča kurónskeho trónu z dynastie Kettlerovcov, ktorý zomrel v mladom veku a nezanechal dediča. Geniálny ťah dynastickej politiky Petra I.sa prejavil v období, keď sa kurónska vojvodkyňa Anna Ivanovna stala ruskou cárovnou a Kurónsko sa pripojilo k ruskému impériu. Za nového kurónskeho vojvodu vymenovala svojho obľúbenca Ernesta Johanna Birona, ktorý sa stal jej poradcom vo vnútornej a zahraničnej politke. Za vlády Petrovej mladšej dcéry Alžbety Petrovny, musel vojvoda Biron s celou rodinou odísť do vyhnanstva. O titul kurónskeho vojvodu bol v Európe veľký záujem a o jeho získanie sa usilovalo veľa európskych princov, medzi nimi aj príbuzný francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. princ de Conti, ktorý riadil jeho tajnú diplomaciu, ale ruskí cári nemali o uchádzačov zo západnej Európy záujem.

Ruská cárovná Katarína II. Veľká povolila Bironovi návrat z vyhnanstva pod podmienkou, že pokiaľ jeho syn Peter nebude mať mužského dediča, Kurónsko sa začlení do ruského impéria. Tak sa aj stalo, lebo Peter Biron mal len štyri dcéry a dve z nich zasiahli aktívne do európskych dejín. Ako majetkovú kompenzáciu si Peter Biron začal kupovať od rakúskej šľachty panstvá, ktoré opustila po pripojení Sliezska k Prusku, Záhaň a Náchod, ktoré aj s titulom vojvodkyne zdedila jeho najstaršia dcéra Vilhelmina u nás známa ako Katarína Záhaňská, čarokrásna pani kňažná z románu Boženy Němcovej Babička. Katarína Záhaňská bola naozaj jednou z najkrajších a najbohatších žien Európy a údajne aj milenkou kniežaťa Metternicha v čase napoleonskych vojen. Svoje sympatie jej prejavoval aj ruský cár Alexander I. a preto si vybral jej zámok v Ratibořiciach ako rokovacie sídlo so svojimi spojencami v čase koaličných vojen proti Napoleonovi Bonaparte. Katarína Záhaňská, ako neoficiálna partnerka kniežaťa Metternicha plnila dôležitú úlohu aj počas Viedenského kongresu v roku 1815 a na základe tohto vzťahu sa šepkalo, že Božena Němcová bola ich dcéra…. Na Viedenskom kongrese začala zažiariť aj hviezda jej mladšej sestry Dorothé de Talleyrand, ktorej sobáš so synovcom Mauricea de Talleyrand schválil ruský cár Alexander I., na základe osobnej žiadosti slávneho politika a diplomata. Dorothé, vojvodkyňa de Dino a Talleyrand sa stala nielen dedičkou celého Talleyrandovho majetku vo Francúzsku ale aj všetkých panstiev v Čechách a bola poslednou symbolickou dedičkou Kurónska. Dorotea Kurónska je pochovaná spolu s posledným kurónskym vojvodom Petrom Bironom a svojimi sestrami v rodinnej hrobke na zámku v Záhani v Čechách.

EURÓPA JE FAKT MALÁ.

Vincze, Š.: Exkurzia Brusel

Začiatkom marca 2017 absolvovala delegácia zo Vzdelávacieho a konzultačného inštitútu v Bratislave návštevu Bruselu a exkurziu do Európskeho parlamentu. Na základe aktívneho zapájania sa do odborných aj voľnočasových aktivít organizovaných našou vysokou školou, ako aj výpomoci pri takýchto aktivitách, boli vybraní študenti Šimon Vincze, Michaela Závodská a Lukáš Žiga. Za pedagogický zbor sa návštevy zúčastnila PhDr. Tatiana Tökölyová, PhD. a za Univerzitu Mateja Bela sa pridal aj u nás veľmi známy prof. Ing. Igor Kosír, CSc. Program návštevy zahŕňal dve noci v hoteli neďaleko centra a celodennú návštevu Európskeho parlamentu a Martens centra – oficálneho thinktanku jednej zo strán, ktoré v parlamente pôsobia.

Priamy let z Bratislavy na letisko Charleroi v Bruseli trvala necelé dve hodiny a do hotela to bolo 50 minút súkromným autobusom. Na druhý deň sme do parlamentu išli asi 15 minút metrom a nasledujúcu krátku prechádzku až k hlavnej budove nám spríjemňovalo malebné prostredie širšieho centra. Nutnosťou pre každého návštevníka Európskeho parlamentu je prejsť prísnou bezpečnostnou prehliadkou a dopredu ohlásená skupina je počas celej exkurzie sprevádzaná členmi parlamentnej ochranky.

V doobedňajších hodinách sa naša skupina, skladajúca sa z viac ako 40 účastníkov, medzi ktorými boli študenti vysokých a stredných škôl, pedagógovia a ďalší personál stretla s niekoľkými Slovákmi pracujúcimi v štruktúrach Európskeho parlamentu. Prvými zástupcami poslancov boli Vladimír Maňka zo Skupiny progresívnej aliancie socialistov a demokratov a Miroslav Mikolášik z Európskej ľudovej strany. Trojicu poslancov uzatvorila žena, pani Jana Žitňanská zo strany Európskych konzervatívcov a reformistov. Každý z poslancov v krátkosti predstavil svoju agendu a priblížil návštevníkom ako vyzerá práca v parlamente s ďalšími 750 členmi pléna. Záverom každej prednášky boli otázky a odpovede, ktoré zahŕňali širokú škálu tém od Brexitu až po možnosti stáže na pôde Európskych inštitúcií.

Na popoludňajší program sa skupina presunula do neďalekého Martens centra, oficálneho thinktanku Európskej ľudovej strany, v ktorom sa podľa slov jeho prezidenta, bývalého predsedu vlády Slovenskej republiky, Mikuláša Dzurindu, „pomocou práce vytvárajú inšpirácie pre ďalšie kroky a reakcie na Európske výzvy.“[1] Tu mali návštevníci centra možnosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí nepôsobia priamo v Európskom parlamente, či jeho štruktúre, no ich práca priamo súvisí s vytváraním agendy a krokov v Európskych inštitúciách v Bruseli. Odborníci na public affairs a lobbying v prostredí Bruselu a zahraničia nám priblížili svoje pracovné zameranie a zároveň poskytli informácie priamo z každodenného diania v hlavnom meste rozhodovacích procesov Európskej únie.

Cieľom výletu bolo pre mladých ľudí a skúsených pedagógov spoznávanie krajiny a mesta kde sa tvorí väčšina rozhodnutí určujúcich smer Európskeho projektu. Exkurzia a návšteva v Bruseli priblížila jej účastníkom život európskeho poslanca, administratívnych pracovníkov a v neposlednom rade ľudí, ktorí vytvárajú myšlienky a formujú politickú agendu pomocou občianskej iniciatívy. Študenti sa mali možnosť dozvedieť bezprostredné informácie o možnostiach účasti na platených stážach v štruktúrach bruselských inštitúcií a samozrejme spoznať jedno z európskych centier kultúry.

Na krátke zhrnutie exkurzie a odborných diskusií sme sa spýtali pedagogičky PhDr. Tatiany Tökölyovej, PhD.: „Pre študentov bolo nepochybne zaujímavé vidieť prácu našich poslancov z blízka a môcť sa spýtať na viacero otázok, ktoré ich z fungovania EP a činnosti poslancov zaujímali. Poobedné diskusie sa týkali viacerých pálčivých problémov, ktorým v súčasnosti EÚ čelí a tak si mohli otestovať svoje vedomosti nadobudnuté v škole, ale i otestovať svoje postoje a názory na aktuálne dianie.“

„Návštevu Bruselu hodnotím veľmi pozitívne. Exkurzia v Európskom parlamente bola zaujímavá a rovnako som si užil prehliadku mesta. Zažili sme množstvo prednášok, absolvovali obohacujúce diskusie a rovnako sme mali možnosť nadviazať nové známosti z radov ľudí pôsobiacich v Bruseli, ale aj ľudí zo Slovenska, ktorí majú podobné záujmy ako my. Myslím si, že do Európskeho parlamentu sa človek len tak ľahko nedostane. Mali sme možnosť dozvedieť sa viac o ponukách stáže a získať priame kontakty. Som veľmi vďačný, že sme dostali možnosť získať takúto skúsenosť.“ pridal s svoj pohľad aj študent tretieho ročníka, Lukáš Žiga.

[1] https://www.martenscentre.eu/wilfried-martens-centre-european-studies